Nội dung dưới đây được dịch tự động. Có thể chưa hoàn toàn chính xác về thuật ngữ Phật học. Vui lòng tham chiếu bản gốc tiếng Anh hoặc Pāli để đối chiếu.
Như vầy tôi nghe.
Một thời Đức Phật trú tại Xá-vệ, trong Trùng Các của mẹ Migāra, ở Đông Viên.
Bấy giờ, cháu nội yêu quý của Visākhā, mẹ Migāra, vừa mới qua đời.
Rồi, giữa ban ngày, Visākhā, y phục ướt đẫm, tóc ướt, đi đến chỗ Đức Phật, đảnh lễ rồi ngồi xuống một bên.
Đức Phật nói với bà:
“Này Visākhā, giữa ban ngày, y phục ướt đẫm, tóc ướt, bà từ đâu đến vậy?”
“Bạch Thế Tôn, cháu nội yêu quý của con vừa mới qua đời. Vì vậy, con đến đây giữa ban ngày, y phục ướt đẫm, tóc ướt.”
“Này Visākhā, bà có muốn có nhiều con cháu như số người ở toàn thành Xá-vệ không?”
“B���ch Thế Tôn, con muốn vậy.”
“Nhưng này Visākhā, mỗi ngày có bao nhiêu người qua đời ở Xá-vệ?”
“Bạch Thế Tôn, mỗi ngày có mười người qua đời ở Xá-vệ. Hoặc chín người, tám người, bảy người, sáu người, năm người, bốn người, ba người, hai người, hoặc ít nhất một người qua đời mỗi ngày ở Xá-vệ. Thành Xá-vệ không bao giờ vắng người qua đời.”
“Này Visākhā, bà nghĩ sao? Có bao giờ y phục và tóc của bà không ướt không?”
“Bạch Thế Tôn, không. Bạch Thế Tôn, đủ rồi, với quá nhiều con cháu như vậy.”
“Này Visākhā, ai có một trăm người thân yêu thì có một trăm khổ đau. Ai có chín mươi người thân yêu, hoặc tám mươi, bảy mươi, sáu mươi, năm mươi, bốn mươi, ba mươi, hai mươi, mười, chín, tám, bảy, sáu, năm, bốn, ba, hai, hoặc một người thân yêu thì có một khổ đau. Ai không có người thân yêu thì không có khổ đau. Ta nói, họ không sầu, không cấu uế, không phiền não.”
Rồi, hiểu rõ ý nghĩa này, nhân dịp ấy Đức Phật đã nói lên lời cảm hứng sau:
“Tất cả sầu bi và than khóc
Và vô số khổ đau trên đời
Đều khởi lên vì những người ta yêu quý;
Không có người yêu quý thì chúng không khởi lên.
Vì vậy, những ai không có bất kỳ người yêu quý nào trên đời
Thì hạnh phúc và không sầu khổ.
Vậy nên, mong cầu không sầu và không cấu uế,
Chớ có bất kỳ người yêu quý nào trên đời.”
Evaṁ me sutaṁ—
ekaṁ samayaṁ bhagavā sāvatthiyaṁ viharati pubbārāme migāramātupāsāde.
Tena kho pana samayena visākhāya migāramātuyā nattā kālaṅkatā hoti piyā manāpā.
Atha kho visākhā migāramātā allavatthā allakesā divā divassa yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṁ abhivādetvā ekamantaṁ nisīdi.
Ekamantaṁ nisinnaṁ kho visākhaṁ migāramātaraṁ bhagavā etadavoca:
“Handa kuto nu tvaṁ, visākhe, āgacchasi allavatthā allakesā idhūpasaṅkantā divā divassā”ti?
“Nattā me, bhante, piyā manāpā kālaṅkatā.
Tenāhaṁ allavatthā allakesā idhūpasaṅkantā divā divassā”ti.
“Iccheyyāsi tvaṁ, visākhe, yāvatikā sāvatthiyā manussā tāvatike putte ca nattāro cā”ti?
“Iccheyyāhaṁ, bhagavā, yāvatikā sāvatthiyā manussā tāvatike putte ca nattāro cā”ti.
“Kīvabahukā pana, visākhe, sāvatthiyā manussā devasikaṁ kālaṁ karontī”ti?
“Dasapi, bhante, sāvatthiyā manussā devasikaṁ kālaṁ karonti;
navapi, bhante …
aṭṭhapi, bhante …
sattapi, bhante …
chapi, bhante …
pañcapi, bhante …
cattāropi, bhante …
tīṇipi, bhante …
dvepi, bhante, sāvatthiyā manussā devasikaṁ kālaṁ karonti.
Ekopi, bhante, sāvatthiyā manusso devasikaṁ kālaṁ karoti.
Avivittā, bhante, sāvatthi manussehi kālaṁ karontehī”ti.
“Taṁ kiṁ maññasi, visākhe, api nu tvaṁ kadāci karahaci anallavatthā vā bhaveyyāsi anallakesā vā”ti?
“No hetaṁ, bhante.
Alaṁ me, bhante, tāva bahukehi puttehi ca nattārehi cā”ti.
“Yesaṁ kho, visākhe, sataṁ piyāni, sataṁ tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ navuti piyāni, navuti tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ asīti piyāni, asīti tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ sattati piyāni, sattati tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ saṭṭhi piyāni, saṭṭhi tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ paññāsaṁ piyāni, paññāsaṁ tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ cattārīsaṁ piyāni, cattārīsaṁ tesaṁ dukkhāni,
yesaṁ tiṁsaṁ piyāni, tiṁsaṁ tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ vīsati piyāni, vīsati tesaṁ dukkhāni,
yesaṁ dasa piyāni, dasa tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ nava piyāni, nava tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ aṭṭha piyāni, aṭṭha tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ satta piyāni, satta tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ cha piyāni, cha tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ pañca piyāni, pañca tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ cattāri piyāni, cattāri tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ tīṇi piyāni, tīṇi tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ dve piyāni, dve tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ ekaṁ piyaṁ, ekaṁ tesaṁ dukkhaṁ;
yesaṁ natthi piyaṁ, natthi tesaṁ dukkhaṁ, asokā te virajā anupāyāsāti vadāmī”ti.
Atha kho bhagavā etamatthaṁ viditvā tāyaṁ velāyaṁ imaṁ udānaṁ udānesi:
“Ye keci sokā paridevitā vā,
Dukkhā va lokasmimanekarūpā;
Piyaṁ paṭiccappabhavanti ete,
Piye asante na bhavanti ete.
Tasmā hi te sukhino vītasokā,
Yesaṁ piyaṁ natthi kuhiñci loke;
Tasmā asokaṁ virajaṁ patthayāno,
Piyaṁ na kayirātha kuhiñci loke”ti.
Aṭṭhamaṁ.
SC 1Thus I heard: At one time the Gracious One was dwelling near Sāvatthī, at the Eastern Monastery in Migāra’s mother’s mansion. Then at that time Migāra’s mother Visākhā’s grand-daughter, who was beloved and dear, had died.
SC 2Then Migāra’s mother Visākhā, with wet clothes and hair, in the middle of the day went to the Gracious One, and after going and worshipping the Gracious One, she sat down on one side.
SC 3While sat on one side the Gracious One said this to Migāra’s mother Visākhā: “Now where have you come from, Visākhā, with wet clothes and hair, and why are you coming here in the middle of the day?”
SC 4“My grand-daughter, who was beloved and dear, reverend Sir, has died. That is why, with wet clothes and hair, I am coming here in the middle of the day.”
SC 5“Would you like, Visākhā, as many children and grand-children as there are people in Sāvatthī?”
SC 6“I would like, Gracious One, as many children and grand-children as there are people in Sāvatthī.”
SC 7“But how many people, Visākhā, die every day in Sāvatthī?”
SC 8“Ten people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, nine people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, eight people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, seven people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, six people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, five people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, four people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, three people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, two people, reverend Sir, die every day in Sāvatthī, one person, reverend Sir, dies every day in Sāvatthī, Sāvatthī is never secluded from people who are dying.”
SC 9“Now what do you think, Visākhā, would you ever be without wet clothes and hair?”
SC 10“Surely not, reverend Sir, I have had enough, reverend Sir, with so many children and grand-children!”
SC 11“For those who have a hundred loves, Visākhā, they have a hundred sufferings, for those who have ninety loves, they have ninety sufferings, for those who have eighty loves, they have eighty sufferings, for those who have seventy loves, they have seventy sufferings, for those who have sixty loves, they have sixty sufferings, for those who have fifty loves, they have fifty sufferings, for those who have forty loves, they have forty sufferings, for those who have thirty loves, they have thirty sufferings, for those who have twenty loves, they have twenty sufferings, for those who have ten loves, they have ten sufferings, for those who have nine loves, they have nine sufferings, for those who have eight loves, they have eight sufferings, for those who have seven loves, they have seven sufferings, for those who have six loves, they have six sufferings, for those who have five loves, they have five sufferings, for those who have four loves, they have four sufferings, for those who have three loves, they have three sufferings, for those who have two loves, they have two sufferings, for those who have one love, they have one suffering, for those who love nothing, they have no sorrow. They are griefless, dust-free, and without despair, I say.”
SC 12Then the Gracious One, having understood the significance of it, on that occasion uttered this exalted utterance:
SC 13“Whatever griefs or lamentations there are,
And the many kinds of suffering in the world,
These all arise because of love,
Without loves, these do not originate.
SC 14“Therefore they are happy and free from grief,
Who are without love for anything in the world,
Therefore those wanting what is griefless, dust-free,
Should not have love for anything in the world.”
Như vầy tôi nghe.
Một thời Đức Phật trú tại Xá-vệ, trong Trùng Các của mẹ Migāra, ở Đông Viên.
Bấy giờ, cháu nội yêu quý của Visākhā, mẹ Migāra, vừa mới qua đời.
Rồi, giữa ban ngày, Visākhā, y phục ướt đẫm, tóc ướt, đi đến chỗ Đức Phật, đảnh lễ rồi ngồi xuống một bên.
Đức Phật nói với bà:
“Này Visākhā, giữa ban ngày, y phục ướt đẫm, tóc ướt, bà từ đâu đến vậy?”
“Bạch Thế Tôn, cháu nội yêu quý của con vừa mới qua đời. Vì vậy, con đến đây giữa ban ngày, y phục ướt đẫm, tóc ướt.”
“Này Visākhā, bà có muốn có nhiều con cháu như số người ở toàn thành Xá-vệ không?”
“B���ch Thế Tôn, con muốn vậy.”
“Nhưng này Visākhā, mỗi ngày có bao nhiêu người qua đời ở Xá-vệ?”
“Bạch Thế Tôn, mỗi ngày có mười người qua đời ở Xá-vệ. Hoặc chín người, tám người, bảy người, sáu người, năm người, bốn người, ba người, hai người, hoặc ít nhất một người qua đời mỗi ngày ở Xá-vệ. Thành Xá-vệ không bao giờ vắng người qua đời.”
“Này Visākhā, bà nghĩ sao? Có bao giờ y phục và tóc của bà không ướt không?”
“Bạch Thế Tôn, không. Bạch Thế Tôn, đủ rồi, với quá nhiều con cháu như vậy.”
“Này Visākhā, ai có một trăm người thân yêu thì có một trăm khổ đau. Ai có chín mươi người thân yêu, hoặc tám mươi, bảy mươi, sáu mươi, năm mươi, bốn mươi, ba mươi, hai mươi, mười, chín, tám, bảy, sáu, năm, bốn, ba, hai, hoặc một người thân yêu thì có một khổ đau. Ai không có người thân yêu thì không có khổ đau. Ta nói, họ không sầu, không cấu uế, không phiền não.”
Rồi, hiểu rõ ý nghĩa này, nhân dịp ấy Đức Phật đã nói lên lời cảm hứng sau:
“Tất cả sầu bi và than khóc
Và vô số khổ đau trên đời
Đều khởi lên vì những người ta yêu quý;
Không có người yêu quý thì chúng không khởi lên.
Vì vậy, những ai không có bất kỳ người yêu quý nào trên đời
Thì hạnh phúc và không sầu khổ.
Vậy nên, mong cầu không sầu và không cấu uế,
Chớ có bất kỳ người yêu quý nào trên đời.”
Evaṁ me sutaṁ—
ekaṁ samayaṁ bhagavā sāvatthiyaṁ viharati pubbārāme migāramātupāsāde.
Tena kho pana samayena visākhāya migāramātuyā nattā kālaṅkatā hoti piyā manāpā.
Atha kho visākhā migāramātā allavatthā allakesā divā divassa yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṁ abhivādetvā ekamantaṁ nisīdi.
Ekamantaṁ nisinnaṁ kho visākhaṁ migāramātaraṁ bhagavā etadavoca:
“Handa kuto nu tvaṁ, visākhe, āgacchasi allavatthā allakesā idhūpasaṅkantā divā divassā”ti?
“Nattā me, bhante, piyā manāpā kālaṅkatā.
Tenāhaṁ allavatthā allakesā idhūpasaṅkantā divā divassā”ti.
“Iccheyyāsi tvaṁ, visākhe, yāvatikā sāvatthiyā manussā tāvatike putte ca nattāro cā”ti?
“Iccheyyāhaṁ, bhagavā, yāvatikā sāvatthiyā manussā tāvatike putte ca nattāro cā”ti.
“Kīvabahukā pana, visākhe, sāvatthiyā manussā devasikaṁ kālaṁ karontī”ti?
“Dasapi, bhante, sāvatthiyā manussā devasikaṁ kālaṁ karonti;
navapi, bhante …
aṭṭhapi, bhante …
sattapi, bhante …
chapi, bhante …
pañcapi, bhante …
cattāropi, bhante …
tīṇipi, bhante …
dvepi, bhante, sāvatthiyā manussā devasikaṁ kālaṁ karonti.
Ekopi, bhante, sāvatthiyā manusso devasikaṁ kālaṁ karoti.
Avivittā, bhante, sāvatthi manussehi kālaṁ karontehī”ti.
“Taṁ kiṁ maññasi, visākhe, api nu tvaṁ kadāci karahaci anallavatthā vā bhaveyyāsi anallakesā vā”ti?
“No hetaṁ, bhante.
Alaṁ me, bhante, tāva bahukehi puttehi ca nattārehi cā”ti.
“Yesaṁ kho, visākhe, sataṁ piyāni, sataṁ tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ navuti piyāni, navuti tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ asīti piyāni, asīti tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ sattati piyāni, sattati tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ saṭṭhi piyāni, saṭṭhi tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ paññāsaṁ piyāni, paññāsaṁ tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ cattārīsaṁ piyāni, cattārīsaṁ tesaṁ dukkhāni,
yesaṁ tiṁsaṁ piyāni, tiṁsaṁ tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ vīsati piyāni, vīsati tesaṁ dukkhāni,
yesaṁ dasa piyāni, dasa tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ nava piyāni, nava tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ aṭṭha piyāni, aṭṭha tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ satta piyāni, satta tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ cha piyāni, cha tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ pañca piyāni, pañca tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ cattāri piyāni, cattāri tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ tīṇi piyāni, tīṇi tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ dve piyāni, dve tesaṁ dukkhāni;
yesaṁ ekaṁ piyaṁ, ekaṁ tesaṁ dukkhaṁ;
yesaṁ natthi piyaṁ, natthi tesaṁ dukkhaṁ, asokā te virajā anupāyāsāti vadāmī”ti.
Atha kho bhagavā etamatthaṁ viditvā tāyaṁ velāyaṁ imaṁ udānaṁ udānesi:
“Ye keci sokā paridevitā vā,
Dukkhā va lokasmimanekarūpā;
Piyaṁ paṭiccappabhavanti ete,
Piye asante na bhavanti ete.
Tasmā hi te sukhino vītasokā,
Yesaṁ piyaṁ natthi kuhiñci loke;
Tasmā asokaṁ virajaṁ patthayāno,
Piyaṁ na kayirātha kuhiñci loke”ti.
Aṭṭhamaṁ.